Starší kaštieľ (Florián)

Kaštieľ je zapísaný v Zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok SR (NKP č. 413/1).

Postavenie kamenného kaštieľa možno datovať na prelom 15. a 16. storočia. V priebehu 16. storočia zohral významnú úlohu ako sídlo viacerých významných šľachtických rodov.

Kaštieľ bol pravdepodobne postavený na mieste staršieho šľachtického sídla (hrádku). Archeologický výskum potvrdili existenciu stredovekého opevneného sídla, kooptovaného v ďalších stavebných fázach prestavieb objektu. Poloha a charakter stavby nasvedčujú tomu, že pôvodný hrádok mohol byť postavený už v 13. storočí.

V listine z roku 1558 sa spomína "dom a šľachtická kúria v Budimíre bola postavená na spôsob opevnenia." To dosvedčuje, že išlo o významnejšiu stavbu, "postavenú na spôsob fortifikácie." Z uvedeného opisu sa je taktiež možné domnievať, že pod "opevnením" sa myslela jej ideálna poloha v morfológii okolitého terénu a azda aj jeho fortifikačných úprav vo forme priekopy a spevnených valov.

Prvá písomná zmienka o existencii kaštieľa pochádza z roku 1561. Kaštieľ postavili pravdepodobne v 14. stor. Abovci. V 70. rokoch 18. stor. bol neskoro-rokokovo prestavaný a rozšírený do dnešnej podoby. V suterénoch a na prízemí kaštieľa sa zachovalo jadro pôvodného gotického hrádku.

Kúria (kaštieľ) bola ideálne situovaná v závere vyvýšenej terasovitej plošiny nad neveľkým rybníkom, ktoré tvorili jej prirodzenú ochranu. Zo severu a juhu ju ohraničovali potoky. Kúria tak slúžila i ako bezpečné miesto šľachticov v čase nepokojov a v čase, keď postupne okolité hrady ako Kysak, Obišovce, Bodon už boli neobývané a sčasti už i v ruinách. Jej význam dosvedčuje i fakt, že v listinách sa v tomto období spomína zvlášť popri významnom majetku - panstvo Makovica.

Ján Dániel Ujházy (1720 - 1778) na prelome rokov 1777 a 1778 odkúpil budimírske majetky od rodiny Klobušických za 105-tisíc zlatých, ale krátko na to zomrel. Majetky tak zdedila jeho manželka Rozina Pulszka (1728 - 1803), na ktoré dostala kráľovské povolenie v roku 1780. Táto vetva rodu Ujházy začína používať prídomok Budamérsky.

Väčšiu časť budimírskych majetkov so starším kaštieľom zdedil syn Ján Samuel (1765 - 1815) a jeho manželka Polixena Radvánsky (1770 - 1835). Ján Ujházy so ženou Polixenou mali tri deti - Ladislava, Augustínu a Klementínu. Po odchode Ladislava do exilu vlastnil starší kaštieľ jeho najstarší syn. Majiteľom celého komplexu budov a kaštieľa na parádnom dvore bol tak v 50. a 60. rokoch Alexander Samuel Ujházy (1824 - 1864) s manželkou Friderikou Fürtsch (1829 - 1906).

Budimírsky starý kaštieľ vlastnil v priebehu 70. rokov brat Alexandra, Ladislav II. (1840 - 1892) a potom jeho syn Ladislav III. (1874 - 1920). Ladislav III. býval začiatkom 20. storočia v Budimíre, tesne pred vojnou v Košiciach.  Jeho manželkou bola Mária Urbán (1872 - 1937), barónka z rumunského Mânerău.

Kaštieľ bol po skončení vojny v roku 1918 na chvíľu opustený, ale Ujházyovci sa po upokojení situácie vrátili do Budimíra. Po smrti Ladislava III. v roku 1920 pokračovala tradícia budimírskych "Ladislavov", keď sa majiteľom starého kaštieľa stáva ich syn Ladislav IV. (1907 - 1965). Ladislav IV. opustil kaštieľ po vyhlásení Viedenskej arbitráže v novembri 1938. Zdržiaval sa hlavne v Košiciach a Budapešti. Spravovaním jeho veľkostatku bol poverený správca Zähler, ktorý bol židovského pôvodu.

Po vydaní "Židovského kódexu" 3. 9.1941 musel nájomca panského majetku Zähler vypovedať nájom a následne si celý veľkostatok prenajala spoločnosť Sokol a spol. Po príchode sovietskych vojsk v roku 1945 bol kaštieľ vyrabovaný, a tak sa z pôvodného honosného interiéru do dnešných čias nič nezachovalo. Cenný interiér pozostávajúci zo starožitného nábytku a loveckých trofejí bol úplne rozkradnutý. Časť mobiliáru bola v roku 1946 zaistená a skonfiškovaná.

Taktiež aj ostatné nehnuteľnosti Ujházyovcov boli skonfiškované. Prízemná časť kaštieľa slúžila na sociálne byty. Po rozsiahlej rekonštrukcii koncom 70. rokov začal slúžiť kultúrno-spoločenským potrebám obce, ktorá je vlastníkom kaštieľa i dnes. V jeho priestoroch sa nachádzal obecný úrad (MNV), zo susediacej kúrie sa do kaštieľa presťahovala miestna ľudová knižnica a neskôr bola v kaštieli zriadená vináreň a hostinec.

Koncom 70. rokov sa postupne začalo meniť i okolie kaštieľa. Asanovaná bola hodnotná klasicistická budova liehovaru (1989) s industriálnou prístavbou a komínom zo začiatku 20. storočia, tzv. "paľenčareň". Tiež došlo k zbúraniu objektov historického majera a bývalej "kočarňi" (1976), ktoré boli súčasťou areálu staršieho kaštieľa.

Vďaka poslednej rekonštrukcii, ktorá v prebieha od roku 2016 sa postupne obnovila fasáda a strecha kaštieľa, v roku 2021 sa do budovy zaviedlo vykurovanie, položili sa nové drevené parkety, nalseduje výmena okien a dverí. Od roku 2015 v objekte sídli naše Obecné informačné centrum.